Referaty
Vikingovia Niektoré barbarské kmene, ktoré v rokoch 350 - 550 podnikali nájazdy do Európy, sa usadili v Škandinávii. Okolo roku 700 žili ich potomkovia v Nórsku, Švédsku a Dánsku, kde sa venovali obchodovaniu a poľnohospodárstvu. Vytvorili účinný systém spravovania krajiny a spôsoby vlády. Príslušníci miestnych spoločenstiev sa stretávali na zhromaždeniach zvaných ,,ting", kde hlasovaním riešili právne otázky a súdili zločincov (tí sa mohli stať otrokmi na roľníckych usadlostiach v Škandinávii alebo ich mohli predať do cudziny). Keďže počet obyvateľstva rástol, pôda už nestačila pre všetkých, a tak okolo roku 800 mnohí odvážlivci opúšťali domovy a hľadali nové územia. Útočili na pobrežia Británie, Írska a Francúzska. Vikingskí obchodníci podnikali dlhé plavby cez nezmapované moria, na ktorých objavili nové územia a otvorili nové obchodné trasy. Uskutočňovali dlhé obchodné, ale i dobyvačné plavby. Obchodovali s celou Európou i západnou Áziou. Podnikali prvé známe plavby na Island, do Grónska a Severnej Ameriky. Ich bojovníci drancovali cudzie pobrežia - najmä Británie, Francúzska a severozápadnej Európy, kde sa potom mnohí usadili a stali sa roľníkmi či remeselníkmi. Napríklad Island kolonizovali asi od roku 860. Boli najlepší stavitelia lodí v Európe. Stavali veľké obchodné knary a dlhé rýchle langskipy, ktoré využívali pri vojnových výpravách a pri rybolove. Lode mali nízky ponor, čo umožnilo pristáť s nimi aj mimo prístavu a plaviť sa po riekach. Plachtou na stožiari sa zvyšovala rýchlosť. Asi roku 800 zaviedli Vikingovia kýl, základný nosník kostry lode, ktorý zvýšil stabilitu plavidla na rozbúrenom oceáne. Dovážali do arabských krajín a Byzancie šperky, kožušiny, kože a otrokov. Vracali sa s nákladom bronzových, sklenených a strieborných nádob, keramiky a látok. Po roku 800 začali na podmanených územiach zakladať mestá (tak vznikol okolo roku 840 Dublin). Okolo roku 860 sa švédski obchodníci zúčastňovali na vzniku prvých ruských štátov v Kyjeve a v Novgorode. Väčšina vikingských rodín aj ich otroci žili na roľníckych usadlostiach. Ťažko prácou získavali všetko, čo potrebovali pre život. Pestovali jačmeň a ovos, z ktorých si pripravovali chlieb a kašu, chovali hovädzí dobytok, ovce, kozy, ošípané a hydinu. V blízkosti jazier a mora bol rozšírený rybolov. Rodiny žili zväčša v dlhých domoch obdĺžnikového pôdorysu. Ohniská vo vnútri slúžili na varenie, ale aj ako zdroj tepla a svetla. Priamo v usadlosti bývala kováčska dielňa, kde sa vyrábali železné nástroje. Zariadenie domov tvorili masívne stoly, stoličky s vysokými operadlami alebo trojnožky, drevené postele i lavice na spanie zahĺbené do zeme. Runy Runovú abecedu tvorilo 24 znakov, asi roku 500 vznikol škandinávsky variant so 16 písmenami. Bežné runové záznamy sa ryli do dreva, kovu alebo kameňa. Našli sa aj do kameňov vyryté príbehy z vikingskej histórie. V jednom z nich sa spomínajú Variagovia - Vikingovia, ktorí slúžili v kráľovskej garde byzantského panovníka. Básnici zvaní skaldi ospevovali boje a hrdinstvá, ale rozprávali aj legendy o bohoch, či už o Odinovi, či o vládcovi oblohy Thorovi. Mnohé z príbehov boli spísané, a tak vznikli ságy. Väčšina ság bola spísaná na Islande a zachytila udalosti, ktoré sa odohrali pred niekoľkými storočiami. 1014 - Bitka pri Clontarfe Približne od roku 1000 bolo Írsko rozdelené na viacero vzájomne súperiacich kráľovstiev. Vikingovia preto bez problémov prevzali moc vo viacerých tamojších oblastiach. Kráľ Brian Boru, ktorý vládol v Munsteri, južnej oblasti Írska, sa roku 1002 vyhlásil za najvyššieho kráľa celého Írska a väčšinu času svojej vlády venoval upevňovaniu vlastného postavenia. Vikingovia, ktorí sa usídlili v blízkosti Dublinu, sa roku 1013 proti nemu spojili s nespokojnými írskymi veľmožmi a nasledujúci rok sa s ním zrazili v bitke pri Clontarfe. Hoci Brian v bitke padol, jeho vojsko zvíťazilo a hrozba vikingskej nadvlády pominula. František II. Rákóczi PÔVOD Pochádzal zo starobylého a bohatého rodu, ktorého korene siahajú do čias počiatku uhorského štátu, naviac rodinne spriazneného s inými významnými uhorskými magnátmi. Jeho predkovia vystúpili z občianskej anonymity v časoch povstania Štefana Bočkaja a žiarili na politickom nebi Sedmohradska a horného Uhorska počas celého 17. storočia. Prakticky všetci boli osobne spätí aj s vtedajšími Košicami, východným Slovenskom a Podkarpatím. Jeho otec, František I. Rákóczi (1646 - 1676), sa zapojil do Vešeléniho sprisahania, bol uvrhnutý do cisárskeho väzenia, z ktorého bol síce vykúpený, no na následky väznenia zomrel. Jeho matka, Helena Zrínska (narodená v 1643), bola z významnej chorvátskej rodiny. Po smrti Františka I. Rákócziho sa druhýkrát vydala za Imricha Tököliho (1657 - 1705). Zúčastnila sa jeho odboja, nasledovala svojho manžela do tureckého exilu a tu v Nikomédii v roku 1703 zomrela. Jeho stará mama, známa kňažná Žófia Bátoriová (1629 - 1681), bola fundátorkou košického jezuitského kostola, kde boli spolu s jeho otcom pochovaní. DETSTVO A MLADOSŤ Malý František sa narodil na rodinnom panstve vo východoslovenskej obci Borša 27. marca 1676. Detstvo trávil hlavne na hrade Mukačevo, ktorého hrdinskú obranu v rokoch 1686 až 1688 zažil. Potom mu určili za oficiálneho tútora arcibiskupa Koloniča a nechali ho vychovať jezuitmi v Prahe a v Jindřichovom Hradci. Mladé roky prežíval pod cisárskym dohľadom a ten mu i vybral vhodnú nevestu Šarlotu Amáliu von Hessen – Rheinfells, s ktorou mladého Rákócziho v roku 1694 oženili v Kolíne nad Rýnom. Knieža sa presťahoval na svoje východoslovenské majetky a viedol nepríliš zaujímavý život súkromníka na zámku vo Veľkom Šariši. V tomto kraji spoznal svojho budúceho druha, užhorodského župana Mikuláša Berčéniho. Zároveň prišiel do styku s cisárskymi praktikami Viedne, ktoré pacifikovali a využívali Uhorsko oslobodené od Turkov. Pokúsil sa nadviazať kontakty s nepriateľskou mocnosťou – Francúzskom. Jeho list Ľudovítovi XIV. bol však prezradený, Rákóczi zatknutý, prevezený do Viedenského Nového Mesta a väznený. V roku 1701 sa mu však podarilo ujsť do Poľska, kde zostal žiť v exile u šľachtica pána Sieniawského. POVSTANIE Na jar roku 1703 vypuklo v Zátisí povstanie poddaných, ktorého predstavitelia presvedčili Rákócziho, aby sa postavil do jeho čela. Akcia sa potom rozrástla na celonárodný oslobodzovací boj, ku ktorému sa okrem prostého ľudu pridala aj veľká časť šľachty. Povstalci (takzvaní kuruci) využili Vojnu za španielske dedičstvo, do ktorej bola Viedeň práve zainteresovaná, a pomerne rýchlo sa zmocnili väčšiny vtedajšieho Uhorska a Sedmohradska. Stavmi Sedmohradska bol Rákóczi v Juliánskom Belehrade (1704) zvolený za knieža a neskôr v Sečanoch (1706) za hlavu šľachtickej konfederácie v Uhorsku. Vynorili a preslávili sa doteraz neznámi povstaleckí predstavitelia Šimon Forgáč, Vavrinec Pekry, Anton Očkaj, Adam Vaj. Druhým mužom povstania a Rákócziho pravou rukou sa stal gróf Mikuláš Berčéni.Povstanie slávilo úspechy, vojensky, technicky i finančne ho podporil Ľudovít XIV., nepodarilo sa mu však obsadiť okolie Budína a Pešti, oblasť vojenskej hranice a mestá južného Sedmohradska. Cisárske sily sa postupne konsolidovali, hospodárska báza povstania slabla, dostavili sa prvé vážne vojenské porážky a povstanie sa politicky radikalizovalo (Onódsky snem 1707). Vojenským prelomom povstania sa stala nečakaná porážka kurucov pri Trenčíne 3. augusta 1708. Od povstania teraz začali odpadávať „vlastní“ a kurucké hnutie sa začalo rozkladať. Rákóczi sa ho však snažil udržať a stále veril v konečné víťazstvo. Cisárske vojská pomaly obsadzovali jednotlivé oblasti Uhorska – Zadunajsko, centrálnu oblasť, západné a stredné Slovensko. Nasledovala séria ďalších vojenských porážok kurucov. Od sklonku roka 1709 decimovala krajinu (ale v podstate celú strednú Európu) epidémia čiernych kiahní. Táto pohroma načas spomalila obsadzovanie krajiny a tak aj porážku povstania. Rákócziho povstanie bolo stále viac zatláčané do východných oblastí. Jeho koniec bol už v dohľade. Ľudovít XIV. zastavil svoju pomoc a pokusy získať ju od inej zahraničnej mocnosti sa nepodarili. Na jar 1711 mlelo povstanie z posledného. Jeden z kuruckých vodcov, generál gróf Alexander Károli, už viedol mierové rozhovory s cisárskou stranou. Dňa 1. mája 1711 sa zbytky kurucov pri meste Satu Mare vzdali a Rákócziho povstanie (posledné stavovské povstanie uhorskej šľachty) skončilo. Mierové podmienky pre kurucov však boli veľkorysé a Uhorsko sa vyhlo svojej „Bielej hore“. EXIL Knieža Rákóczi, gróf Berčéni a viacerí ich druhovia neprijali cisárom ponúkanú milosť a ešte pred úplným koncom povstaniaodišli do exilu. Trávili ho najprv v susednom Poľsku (do roku 1712) veriac, že vojenská situácia sa snáď ešte zvrtne. Potom istú dobu vo Francúzsku (do roku 1717), na kráľovskom dvore vo Versailles a Rákóczi tiež v kláštore v Gros Bois. Vojna s Rakúskom sa však skončila. Po smrti Ľudovíta XIV. (1. 9. 1715) a nástupe regentstva však prestali byť maďarskí exulanti politicky zaujímaví a tak prijali pozvanie tureckého sultána. Do ich tunajšieho pobytu však zasiahli víťazné európske mocnosti a vyštvali ich z Carihradu a jeho okolia. Rákóczi a jeho druhovia potom dožili (od roku 1720) ako zabudnutí exulanti v mestečku Rodosto na brehu Marmarského mora. Tu knieža 8. apríla 1735 zomrel.Pochovali ho v Carihrade v kresťanskej štvrti, v kostole svätého Benedikta, vedľa hrobu jeho matky. PAMIATKA Dlhé desiatky rokov bola pamiatka kniežaťa Rákócziho násilne potláčaná a on sám bol oficiálne vyhlásený za vlastizradcu. V literatúre tých čias niet o kniežati zmienky. Časy sa však postupne menili, došlo k Rakúsko – Uhorskému vyrovnaniu a o Františkovi II. Rákóczim a o kurucoch sa opäť mohlo hovoriť. V Uhorsku sa po násilne zabudnutej minulosti začalo pátrať a najmä zásluhou historika Kolomana Thalyho bol nakoniec v roku 1889 Rákócziho hrob v Carihrade objavený. Preskúmané bolo aj miesto exilového pobytu Maďarov v mestečku Rodosto. Telesné pozostatky kniežaťa a jemu najbližších rodinných príbuzných a spoluexulantov boli potom vyzdvihnuté z hrobov, prenesené späť do vlasti a uložené na dôstojných miestach (1906). V špeciálne upravenej krypte košického dómu bolo uložené telo Františka II. Rákócziho, jeho matky Heleny Zrínskej, jeho syna Jozefa Rákócziho, jeho druha grófa Mikuláša Berčéniho s manželkou grófkou Kristínou Čákiovou, jeho generála grófa Antona Esterháziho a jeho dvormajstra Mikuláša Šibrika.